Nepýtaj sa otca svojej priateľky, či si ju môžeš vziať

Nie je to prejav úcty. Je to hlboko sexistická praktika.

zásnubný prsteň Getty Images

Je tu posledný augustový deň, čo znamená, že letná svadobná sezóna sa konečne končí, a my si pred sezónou zasnúbenia doprajeme pár mesiacov oddychu - a sprievodné selfie na prsteň, ktoré zaplavia váš Facebook feed - kopy V mesiacoch predtým, ako navrhnú svojim partnerom, budú muži v celej Amerike objavovať inú otázku - otcovi svojho budúceho snúbenca so žiadosťou o požehnanie, aby sa oženil s jeho dcérou.

Nemali by.

Podľa prieskumu z roku 2015 z webu TheKnot.com o tom, čo sa zdá byť v drvivej väčšine heterosexuálne páry, viac ako tri štvrtiny mužov požiada o povolenie otca alebo rodičov svojej partnerky skôr, ako to navrhnú. Naopak, iba 58 percent neviest tvrdilo, že vedelo, že návrh má prísť, len si neboli istí, kedy - pre 40 percent to bolo úplné prekvapenie. Inými slovami, viac mužov hovorí s otcom svojej priateľky o pláne oženiť sa, ako hovoriť o manželstve, a to vážne a relatívne okamžite, so ženou, ktorú si skutočne chcú vziať.

Náročné konvenčné svadobné tradície môžu byť na zozname feministických priorít málo, ale to neznamená, že nie je dôležité podrobne sa zaoberať rituálmi a normami, ktoré si vážime, alebo sa ich bez veľkého premýšľania zúčastniť. Rodová rovnosť nie je len o prijímaní zákonov v knihách; ide o zmenu kultúry, ktorá stavia mužov do dominantného postavenia a ženy do podriadených. A niektoré z najtvrdohlavejších a najskrytejších stelesnení sexistickej kultúry prichádzajú spolu so svadbami - a preto, aj keď je to nepríjemné, tí z nás, ktorí chcú rovnostárskejšiu spoločnosť, musia dôkladne preskúmať, ako svadobné rituály podkopávajú tento cieľ. . Existuje veľa sexistických amerických tradícií manželstva a veľa sexizmu, ktorý sa prepisuje na romantiku. Ale možno až na druhom mieste za ženami v drvivej väčšine sklopením svojich mien a identít na svojich manželov keď sa vezmú, muži požiadajú otca svojej priateľky o povolenie oženiť sa s ňou. To je dôvod, prečo by sme my vo feministických vzťahoch mali túto normu odmietnuť - alebo aspoň pochopiť, že jej účasťou posilňujeme hlboko sexistickú prax.

Najpopulárnejším argumentom v prospech ask-dad-first sa zdá byť tradícia a rešpekt. Poďme to teda vyriešiť. Je skutočne tradičné pýtať sa otca ženy, či si ju môžete vziať, pretože manželstvo bolo tradične prevodom vlastníctva - majetkom bola vaša manželia. Právne prostredie manželstva sa požehnane zmenilo a manželstvo už neznamená, že „manžel a manželka sú jedno, a to je manžel“, ako to bolo za zákon o zákulisí , keď sa ženy po uzavretí manželstva vzdali takmer všetkých svojich individuálnych práv. V tých zlých starých časoch vydatá žena (alebo vydaté dievča, ako to často bývalo) nemohla vlastniť majetok alebo odmietnuť sex alebo mať inú samostatnú právnu existenciu od svojho manžela; ženám bolo zakázané čiastočne voliť, pretože manžel bol zákonným zástupcom manželky. Ste šťastní, že boli prepracované zákony týkajúce sa manželstva a žien, aby ste mohli byť vydatou ženou a jednotlivcom s úplnými právami? Ďakujem feministke. Prečo však romantizovať tradíciu žiadania a povolení, ktorá vyplynula z takýchto zaostalých zákonov?

„Rešpekt,“ odpovedá. Ale rešpekt voči komu - a na koho náklady? V manželstve by ste si mali v prvom rade vážiť svojho partnera. A rešpektovať ženu znamená, že s ňou nebudeš zaobchádzať ako s majetkom, so stereotypom namiesto s jednotlivcom alebo s príveskom k sebe samému - čo znamená neočakávať, že si vezme tvoje meno, a nečakať, že bude viac vykonávať domácu prácu, pretože je to žena. , a nepýtať sa jej otca, či je v poriadku si ju vziať. Existuje len málo vecí, ktoré preukazujú menšiu úctu k dospelej žene, ako keď sa otca pýtate, či má dovolené urobiť jedno z najväčších rozhodnutí v jej živote. V snahe „rešpektovať“ otca ženy ju nerešpektujete.

Samozrejme, veľa heterosexuálnych párov je akýmsi hybridom medzi tradíciou a modernosťou - vedú série rozhovorov o manželstve a vzájomne sa rozhodujú pre manželstvo. Potom bude budúci ženích viesť rozhovor s otcom svojej budúcej manželky. Je to zjavne menej výrazné ako keď sa muž rozprával s otcom svojej partnerky predtým, ako s ňou vážne diskutoval o plánoch na manželstvo, a potom na ňu priniesol prekvapivý návrh (prosím, každá žena, ktorá to číta, ak to robí váš priateľ,utekaj čo najrýchlejšie- dôležité životné rozhodnutia nie sú najlepšie urobené prekvapením a prinútenie vydať zlomok sekundy áno / nie manželstvu nie je romantické; je to znamenie, že ste príliš nezrelí na to, aby ste sa vydali).

Bez ohľadu na to, ako to urobíte, je stále ťažké poprieť, že konkrétna žiadosť o otca - žiadosť o povolenie alebo jeho požehnanie - hrá do dlhoročných a hlboko zakorenených misogynistických predstáv o tom, na čo slúži manželstvo. Ženy zvyčajne nepýtajú od matiek svojich priateľov povolenie na sobáš, pretože pre ženy sa manželstvo nepovažuje za prijatie niekoho iného; namiesto toho ste to vy, koho identita sa vymazáva, a vy ste to, kto je braný. A hoci mám podozrenie, že väčšina dnešných párov by povedala, že manželstvo vnímajú ako rovnocenné partnerstvo, toto tvrdenie sa podkopáva, keď páry prijmú aj bizarné a zastarané ideály, ktoré pretrvávajú v jazyku a rituáloch tohto zväzku. (Viď tiež všadeprítomnosť manželského vybavenia „Budúca pani Čokoľvek“, ktoré zdobí večierky na bachelorette a róby pripravujúce svadbu na „môžete pobozkať nevestu“.)

Kritika výberu párov, najmä v súvislosti s udalosťami, ktoré majú byť radostnou a oslavnou udalosťou, je bohatým územím. Aby bolo jasné, nikto nerobí feministickú čiaru v piesku, pričom každá žena, ktorej manžel požiadal svojho otca o požehnanie, na strane „zlej feministky“. Feministky musia zastávať tieto dve myšlienky súčasne: že sa každý z nás do istej miery podieľa na sexistických kultúrnych normách, a tiež to, že je nevyhnutné, aby feministky neohrozene kritizovali sexistické kultúrne normy. Nemali by sme iba odpisovať čokoľvek, čo žena urobí, tak neodmysliteľne, mimo kritiky, pretože „feminizmus je o voľbe“. Nemali by sme ani útočiť na jednotlivé ženy, ktoré sa ako väčšina z nás, rovnako ako väčšina z nás, snažia žiť podľa svojich hodnôt a zároveň si užívať svoj život.

Inými slovami, nikto nestratí svoju feministickú kartu za to, že hrá do niektorej z týchto tropov, alebo sa len rozhodne, že sa radšej vyhne bitke, ako zaujme feministický postoj. Verte mi, viem - toto je pre mňa osobné, pretože sa o pár mesiacov vydám. Navigácia v prostredí amerických manželských noriem - a snaženie sa o to spôsobom, ktorý sa javí ako autentický odraz mojich vlastných hodnôt, hodnôt môjho partnera a vzťahu, ktorý budujeme - je špička okolo nášľapných mín a feminizmus je len jeden. Jedným z dôvodov, prečo sa ľudia spoliehajú na tradíciu, je skutočnosť, že je to skratka pri prekonávaní zložitých a dôležitých životných udalostí spôsobom, ktorý robí všetkých pohodlnými a nepoškodí žiadne pocity. A samozrejme účasť na niektorých menej ako feministických aspektoch zásnub a manželstva nie je vždy obeťou - veľa žien, vrátane mňa, našlo veľa zábavy v ľahkovážnosti trblietavých šperkov alebo kúzelných bielych šiat. Naše životy nie sú a nemôžu byť vždy v súlade s našou politikou. Platí to najmä vtedy, keď sa rozhodujeme vstúpiť do inštitúcie, ktorá je, podľa celej jej histórie, sexistická.

Stále existujú iné spôsoby, ako si uctiť rituály manželstva a spoločného spojenia dvoch ľudí a dvoch rodín, ako požiadať otca o povolenie. Najdôležitejšie je: „Vezmeš si ma?“ nikdy by nemala byť skutočnou otázkou - to znamená takou, na ktorú nepoznáte odpoveď a ktorú ste príliš nerozobrali. Návrh by mal byť rituál a formálnosť, sladký okamih, ktorý nastane po podrobných diskusiách o tom, prečo sa chcete oženiť, čo znamená manželstvo, ako bude vyzerať a kedy to chcete urobiť. V závislosti od toho, ako blízko ste svojim rodinám, časť z prebiehajúceho rozhovoru ich môže veľmi dobre zahŕňať, ale je možné s úctou zapojiť všetkých vašich rodičov do rozhovoru o vašom blížiacom sa manželstve bez toho, aby ste sa pohrávali s misogynistickými predstavami o tom, čo manželstvo znamená. To sme s partnerom urobili - po mesiacoch rozhovoru sme sa rozhodli zosobášiť a potom sme obaja hovorili so všetkými rodičmi o našom rozhodnutí (boli nadšení a nikoho neodradilo to, že sme neboli konzultovaní o jeho povolenie) ).

Pretože manželstvo je čoraz rovnostárskejšie, tak sa aj zlepšuje. A pre mnohých ľudí, ktorí doň vstupujú, zostáva dôležitým zlomom v ich dospelom živote. Ak je váš vzťah párom rovnocenných osôb a chcete, aby vaše manželstvo bolo o dvoch rovnocenných partneroch, prečo nezaobchádzať s procesom rozhodovania o vydaní rovnako?

Vzpierať sa tradícii nie je nikdy ľahké. Počul som však, že ani to nie je manželstvo.

Jill Filipovic je autorkou knihy Bod H: Feministická snaha o šťastie .Nasledujte ju ďalej Twitter .